January 2011

Niet nad psí brechot zavčas rána...

31. january 2011 at 12:25 | Susannah |  fuckThat
Prichádzam na to, že málo spím. Dnes som to chcela trochu dohnať a zobudiť sa aspoň o desiatej, no môj pes začal štekať už pred siedmou (!!) a nič nepomáhalo. Napomenutia, vyhrážky, prosby, lietajúce predmety... Dokonalá ignorácia. A štekanie. A tak som musela vstať... A postaviť sa zoči voči tomu hluku.

No a samozrejme dnešný deň až tak o ničnerobení nebude. Celý týždeň sa pýtam, čo bolo v škole a ako vždy je odpoveď len nič. Nič sme nerobili, nič netreba, nič nebolo. A zrazu sa dnes dozviem (a to môžem byť ešte rada, obvykle sa to dozviem až na druhý deň v škole) že mi toho treba zrobiť fakt dosť! Neznášam to.... 

No a ináč, nastavila som nový design. Na ten starý som sa už nemohla pozerať. Niežeby bol tento úžasný, ale sedí mi viac.
Neviem aké pohnútky ma viedli k svetlému designu, dokonca k ružovým farbám (to viem prečo bolo, bol to zaujímavý pattern... :D) Ale každopádne tento je tmavý a som tomu rada :).

Onedlho určite vyriešim aj rubriky a podobné záležitosti, ale teraz na to nemám čas...


Susannah :)




Fotky

30. january 2011 at 19:54 | Susannah
Tak, pridávam sľúbené fotografie. Prvé dve tu už raz boli, ale niektorí ste ich nevideli. 

(pridávam EDIT pre tých, ktorí tu zavítali prvý krát: už tak nevyzerám, hospitalizovali ma a bla bla bla pribrala som a tak... Už je to ďalší extrém :D Podobný tomu 67 kilovému :D som hlúpa hus proste..)

Sú to tie "pred a po" aj keď to "po" bohužiaľ posledné nebolo :D. 67 kíl a 40 kíl. A samozrejme špinavé zrkadlo, bez neho by to nešlo... :D 

A tá ďalšia je spojenie zopár malých fotiek zo školy. To bolo niečo pred začiatkom zimných prázdnin a mala som čosi okolo 36-34 kíl. Vidno tam akurát veľké NIČ, keďže mám na sebe oblečenie, ktoré mi bolo veľké a pod nim mám ešte niekoľko vrstiev (a aj tak som sa klepala zimou). Ale aj tak ich pridávam, keďže som to včera povedala.. aj keď z nich nič nevyčítate :D. No budú tu len tú hodinu, pretože by ma podľa oblečenie niekto spoznať mohol... 


Nadpisy sa vymýšľajú veľmi ťažko...

29. january 2011 at 18:43 | Susannah
... ak nemá článok vlastne žiadnu pointu.

Začínam mať pocit, že som si toho vzala na seba až príliš veľa. Zrazu sa totiž začínajú vynárať ďalšie povinnosti a veci, ktoré som sľúbila že spravím... Už vidím, ako to budem všetko flákať :D. A vyhovárať sa... Ako vždy. 

Každopádne včera som si robila poriadok. Zase. Ešte nemám všetko hotové, ale ja nikdy poriadok tak kompletne neukončím. Ak už raz začnem, každý jeden papier musí byť na tom správnom mieste... Škoda len, že ten perfekcionizmus neviem preniesť aj do iných svojich aktivít :D....

Premýšľala som nad tými fotkami. Aj by som ich mohla uverejniť, ale z tých posledných vidno skôr mňa ako moju postavu. Sú to len také momentky zo školy, čiže by ma ktokoľvek mohol spoznať... A veľmi po tom netúžim. Ani neviem či chcem, aby ju videl niekto iní...

Ale každopádne zverejním nanovo fotky so 67 kilami a 40 kilami. A rozhodnem sa, či tam dám aj tú, kde som mala niečo okolo 36 kíl (už neviem koľko presne som vážila pred tými prázdninami, ale niečo okolo toho). Ak ju zverejním, tak len medzi 20:00-21:00, potom ju zmažem. Na dlhšie ju tu nenechám :D.

Susannah ;)


...

Untitled

27. january 2011 at 13:48 | Susannah
Včera večer som sa nakoniec rozhodla, že si blog nechám. Vaše komentáre ma presvedčili... :) 
Možno to vyzerá tak, že som to mala už od začiatku v pláne, ale naozaj nemala :D. To by som sa potom normálne vrátila :). Budem musieť vymazať obľúbené stránky, určite ma už nikto nemá v SB, keďže som tu asi 4 mesiace nebola.. :D

Začala som mazať aj staré články, aby tu zbytočne neboli. Celkom som sa ale pobavila keď som si ich čítala. Bolo to buď o tom, ako mi lezie na nervy rodina, ako ma každí podozrieva, že beriem tabletky na chudnutie, zvraciam a som anorektička a ako som sama seba presviedčala, že veru naozaj nie som :D. No a neskôr pribudli články typu: "Panebože, už vážim 56 kíl, ako som toto mohla dopustiť?" Keby že teraz toľko vážim.. Bola by som šťastím bez seba :D. 

A potom som sa asi 5 minút dívala na moju fotku pred a po... 67 kíl a 40 kíl. A špinavé zrkadlo. Keď si predstavím, že som z tej druhej varianty schudla ešte ďalších 6 kíl... Nemám ani fotku z toho obdobia, len v oblečení, ale tak to bude asi lepšie. Ani to už nechcem vidieť. Chcela by som na to radšej zabudnúť. Chcela by som, aby všetci zabudli...

Dosť zaujímavé bolo tiež pozrieť si, ako sa časom menili moje jedálničky... Každé obdobie by sa dalo niečím charakterizovať, avšak jedno mali spoločné. Vždy som tvrdila, že sú hrozné... :D

Nakoniec som ešte nechala zopár článkov, možno tak štyri. Ale tie tiež asi časom dám preč, ešte uvidím... :D

No, idem premýšľať ako to tu bude vyzerať a musím si ešte vypratať skriňu :D


 Susannah ;)






Pokračovanie? Naozaj neviem.. :)

26. january 2011 at 10:54 | Susannah
Napísala som, že už v blogu pokračovať nebudem. No zopár ľudí sa ma ešte spýtalo, či naozaj končím.

Neviem, veľmi sa nechystám v tom pokračovať. Teraz síce je vo mne také malé niečo, čo by chcelo písať ďalej (aj keď rozhodne nie o svojich jedálničkoch :D) ale asi tomu niečomu nedám za pravdu. Aj keď stále mám také zmiešané pocity... :/ 

Mám totižto kopec vecí, ktoré musím robiť a ktoré sa chcem naučiť no nestíham ich, pretože jedine vysedávam na nete. A s blogom by sa to zrejme zhoršilo. Pre mňa je to strašný požierač času :D. Venovala som sa tomu niečo cez 5 rokov (nemala som len blog o chudnutí :D) a vždy som najviac času venovala práve blogom. A to práve teraz veľmi nechcem :).

Určite by bolo pekné písať o niečo, čo sa mi páči, alebo trebárs napísať, keď by som potrebovala s niečím poradiť, vyrozprávať sa alebo počuť iný názor, ale... Predsa len... :) Nechcem aby sa stal internet zmyslom môjho života... :) (aj keď teoreticky sa tak chovám stále, keďže jedine sedím za počítačom :D)

Ale ktovie, možné je všetko... :)




Otvorte oči skôr, než bude neskoro...

24. january 2011 at 21:19 | Susannah
... lebo skončíte tak, ako som skončila ja.

Dlho som tu nebola. Nielen tu, ale ani na žiadnom inom blogu. 
No nemám chuť sa vrátiť, chcem len niečo napísať. Niečo, čo by dúfam mohlo otvoriť aspoň jednej z vás oči. 
Nemyslím si, že niekto bude strácať čas s týmto článkom. Je totižto veľmi dlhý (a to tam ani nie je všetko, čo by som bola rada povedala!) No aspoň budem mať pocit, že som urobila čo som mohla.

Veľmi dobre viem, o čom tu píšem. Je to z mojej vlastnej skúsenosti. A ani zďaleka som tam nepopísala všetky pocity, tienisté stránky, všetko to, čo som prežívala... ale prejdem k veci.

Prednedávnom som sa náhodou dostala na jeden blog o chudnutí. Prepadla ma melanchólia a tak som si klikla na jedálničky danej dievčiny. A boli naozaj desivé... Horšie však bolo to, aké poklony a podpory mala v komentároch. No a nakoniec som sa ešte dočítala, že sa jej konečne podarilo to, o čo sa pokúšala celú dobu... Cítiť sa ľahká ako pierko, vďaka ane.

Nikdy som nechápala, ako do toho niekto môže ísť takto dobrovoľne už od začiatku. S tým, že by chcel mať anorexiu. Alebo bulímiu. Alebo oboje. Je to predsa tak absurdné!! Je to ako keby niekto chcel trpieť schizofréniou, alebo si pýtal návod na to, ako mať klaustrofóbiu.

A aj napriek tomu som do toho spadla aj ja.. a ani som si to neuvedomila. 

Vkráda sa to do vás tak pomaly, potichu... a keď si to uvedomíte, je neskoro. Ovláda vás. Jej slová, jej myšlienky.. sú silnejšie než tie vaše. A každým dňom je jej sila nad vami väčšia, než deň predtým.

Doteraz viem takmer všetko o zdravej strave, ovládam spamäti kalorické tabuľky, alebo obsah tuku v niektorých potravinách. Vážila som si úplne všetko. Mala som naplánované jedlo na týždeň dopredu, nič nezdravé u mňa nemalo miesto. Nevedela som si predstaviť zjesť ani pol kolieska šunky viac, nie to ešte niečo ako plnotučný jogurt alebo čokoládu. Vyhýbala som sa sacharidom- zjesť polovicu z normálnej porcie zemiakov? Nepredstaviteľné. Všetko to boli len miniatúrne porcie jedla, ktoré som potom tak či tak nedojedla. Bol to taký boj samej so sebou. Že to dokážem.

A aj napriek tomu som si pripadala normálna. To len tí ostatní ma nechápali. Ako by len mohli vedieť aké to je? Byť vždy tou tučnou? Lebo ja som ňou bola. Tá, ktorej sa vždy posmievali, tá, čo sa ledva zmestila do XL nohavíc, tá, čo bola radšej vždy ticho, aby na seba nepútala pozornosť. 
Obrovské brucho, veľký zadok, tučné líca, prasačí nos... Bolo to presne to, čo som videla v zrkadle. Dokonca aj vtedy, keď som vážila už len 40 kíl. Zrkadlo ma predsa nemôže klamať!... A riešenie? Ubrať ešte viac z jedla a pridať na pohybe!

A viete kam som to dotiahla?! Na žiadnu dokonalosť!!!! Akurát tak na 34 kilogramov a na psychiatriu!!!
Žiadna nemocnica, alebo "domáca opatera" v ktorej by som tak či tak podvádzala a jedlo vyhadzovala. Nie, rovno na psychiatriu. A nikto sa vás nepýta, či to chcete. A nikoho nezaujíma, ako depresívne to pôsobí snáď na každého, kto tam je!

Vtedy som myslela len na jediné. Čo najskôr byť preč. Neplánovala som si predĺžiť pobyt zbytočným odmietaním jedla. Bolo mi jasné, že by ma domov bez toho tak či tak nepustili. A tak som jedla. No už to nebolo len z takej "povinnosti". Akoby som si vynahrádzala to, čo som si celú tú dobu odopierala. 
A mohla som si to dovoliť. Stačilo jesť a ľudia boli šťastní. Zrazu bolo tak jednoduché dobre vychádzať s mamou (podotýkam jedenkrát týždenne 5 minútový telefonát pod dozorom sestričky- niečo ako ´chcem ísť domov´ znamenalo zrušenie hovoru a zápis do karty, čiže možné predlženie pobytu).

V jedení som pokračovala aj po tom, čo som prišla domov. Kvantá sladkostí a nesmierne prejedanie. Až do úplného prasknutia. Zrazu som nemala mieru. Takže ako to už býva, všetko som vtedy nabrala späť. A mohla som si k tomu pripočítať ďalších 5 kíl navrch.

No je to úplne nič oproti pocitu zlyhania, potupy a hanby. Keď som sa musela ukázať v škole a všetci veľmi dobre vedeli, že to práve ja som bola tá vychrtlá... A zrazu? Z extrému do extrému...

Povedzte úprimne. To je to, po čom všetky tak veľmi túžite?!! Vypadávajúce vlasySuchá pokožka,modriny aj po slabom údere?? Zimomravosťnervozitazávrate...?? Nemať dosť energie ani na chôdzu do kopca, nie to ešte na vybehnutie po schodoch v škole? A to ani nerátam všetky zdravotné problémy- zvýšený cholesterol, veľmi vysoká možnosť infarktu, nedostatok živín v ostatných orgánoch, výpadok menzesu- hormonálne zmeny, čo zahrňuje napríklad aj nadmerné ochlpenie... Toto je pre vás všetky krása? Tá dokonalosť?! Pretože presne tam tým smerujete!!! (a to ani nehovorím o bulímií, ktorá má našťastie obišla)

Je veľmi tenká hranica medzi dosiahnutím "ideálnej váhy" a anorexiou. Vždy budete chcieť viac. Byť viac štíhle, viac dokonalé!... 

A verte mi, budete všetko, len nie šťastné!! Celým vašim vesmírom bude len túžba byť perfektnými. Vo všetkom! A jediné, na čo budete vedieť myslieť, bude jedlo. Všetko ostatné je zrazu menej podstatné. Doslova vás to požiera z vnútra... Možno si chvíľu budete vychutnávať štíhlosť, ale stojí za to? Za tie hodiny, ktoré preplačete, za tie celé nekonečné dni, ktoré budete cítiť jedine samotu, opustenosť, smútok, vnútornú prázdnotu? Je práve toto tá cesta, ktorou to chcete dosiahnuť?? Chcete premárniť čas premýšľaním o kalorických tabuľkách?? Viete o čo všetko prichádzate?! O čo všetko som napríklad prišla ja?

Ľudia vás totižto začnú obchádzať. Nebudú s vami chcieť tráviť veľa času a ani vás nikdy nebudú chápať, aj keď sa tak budú tváriť. Človek ktorý to nezažije nepochopí, aké to je. Prejsť si tým všetkým. Budú o vás vravieť za chrbtom, no nikto neurobí nič preto, aby vám skutočne pomohol. Pretože násilné nútenie do jedla až takou veľkou pomocou nie je. V tom momentne sa dotyčný človek stáva vašim "nepriateľom." 

Veľa z tých "plánovaných" anorektičiek to však vidia inak. "Veď to bude len na krátko a keď schudnem, tak trochu na jedle pridám. Potom to už bude fajn." 
No to nie je ako učiť sa týždeň pred skúškou 4 hodiny denne a potom mať konečne veget. Z tohto tak ľahko nevycúvate.

A pritom je oveľa jednoduchšia cesta k tomu, ako to celé dosiahnuť!

Mali by ste sa naučiť jedno. Niečo ako diéta by pre vás nemalo existovať! Diéta je len krátkodobá zmena jedálnička s určenými potravinami, v ktorom si má oddýchnuť určitý orgán, trebárs pečeň.
A nejesť vôbec nič? Nechápem, ako s týmto môže niekto vôbec začať! To si myslíte, že nebudete jesť celý život vôbec nič?! Je predsa viac než jasné, že sa raz najesť budete musieť! A keď to príde, nie je žiadnym prekvapení, že sa neskutočne prejete.
Ak začnete chudnúť na absurdne nízkych hodnotách, telo si tuky šetrí. Strácate vtedy len svaly, ktoré sú ťažšie ako tuk, preto vám tá váha ide tak "krásne" dole. A pritom strácate niečo, čo vám v boji s tukmi pomáha! A keď zrazu niečo zjete, váha strašne stúpa, pretože si telo automaticky všetko chystá ako zásoby na ďalšiu hladovku.
Chudnutie na 70 percent závidí od stravy. A ak telu nedáte nič, akurát na večeru kúsok čokoládovej torty, pretože ste nedokázali odolať, čo myslíte, ako to chudnutie bude vyzerať??
Nie je jednoduchšie naštudovať si niečo o zdravom stravovaní? Jesť s mierou a pridať k tomu pravidelný pohyb? Nemyslíte si, že takto dosiahnete lepšieho a dlhodobejšieho výsledku?
Že budete mať zo seba lepší pocit? Alebo sa chcete týrať kŕčmi z hladovania a následne sa prejedať a trpieť výčitkami a depresiou??

Je skutočne na vás, čo si vyberiete. A ak sa aj naďalej chcete uberať cestou bok po boku s nekonečnými depresiami a hladovaním, zrejme si ten bolestný pád budete musieť prežiť na vlastnej koži.